Príbehy chorých
Trinásťročný vyhral nad rakovinou. Druhýkrát!
Keď mal Jakub Trška rok, očný nádor ho pripravil o jedno oko.
Pred rokom Jakub opäť zvíťazil. Teraz nad rakovinou kostí. No stálo ho to nohu.
.jpg)
Kubo vždy miloval šport. S hokejkou či futbalovou loptou by najradšej aj spával. V jeden júnový deň sa domov vrátil s boľavým kolenom. Mamu presviedčal, že sa nikde nebuchol ani nespadol. No keď opuch nemizol, mama zobrala Kuba k lekárovi. Urobili mu snímky kolena a posadili sa do čakárne. Bežnú atmosféru čakania narušil náhly pohyb doktorov, ktorí si podávali kľučku od dverí ambulancie. Až nečakane rýchlo zavolali Trškovcov dnu. Keď sestrička Kuba poprosila, aby ostal v čakárni, mamu prepadli rovnaké pocity, ako pred jedenás-timi rokmi. Kubo mal vtedy iba rok, keď lekári nahlas vyslovili diagnózu. Tú istú, ako mal Kubov práve narodený brat. Očný nádor. Obaja chlapci sa podrobili operáciám a následne chemoterapii. Ich zrak ostal poškodený, no mama bola nesmierne rada, že rakovina zmizla. Vtedy verila, že už navždy…
Šlo to rýchlo
„Ja som to tušil už od začiatku,“ spomína Kubo na moment spred necelých dvoch rokov, keď videl uplakanú mamu vychádzať z ambulancie. Fľaky na snímkach niečo naznačovali, nič však nepo-tvrdzovali. O niekoľko dní už boli Trškovci na bratislavskej onkológii a po vyhodnotení vzoriek z kolena sa museli začať vyrovnávať s diagnózou. Nasadená liečba nezaberala, hrozilo, že silný nádor začne metastázovať. Prvýkrát padlo slovo amputácia. „Vtedy som chcela zobrať Kuba a odísť s ním do Ameriky, do Rakúska, hocikam, len aby mu nemuseli zobrať nohu. No lekári mi povedali, že nie je iná cesta. Ak sme chceli Kuba zachrániť, pomôcť mohla jedine amputácia.“
Najťažšia veta v živote
Kubo musel vedieť celú pravdu. A musel sa rozhodnúť. Psychologička a doktori sa mamy pýtali, či to majú Kubovi povedať oni. „Nie, my mu to povieme doma sami. Jedine, ak by to nešlo, ale ja mu to chcem povedať sama. Je to moje dieťa, ja nechcem, aby to počul od cudzích ľudí.“ Na päť dní lekári pustili Trškovcov z onkológie domov, aby predčasne oslávili Kubove narodeniny. Otec to Kubovi nedokázal povedať. Povedala mu to mama na tretí deň, po oslave, keď všetci odišli. Ľahla si k nemu do postele a s plačom mu to povedala. Polopate. Ako rodič, ktorý musí svojmu milovanému dieťaťu povedať, že mu musia odrezať nohu. „Ide ti o život a ak chceš, môžeš povedať doktorom, aby ti ju nechali. Buď noha alebo ty,“ so slzami v očiach spomína Kubova mama na najťažšie vyslovenú vetu vo svojom živote. Kubo plakal. Obaja plakali. „Radšej nech mi nohu urežú...“
Sila úsmevu
„Musela som zabudnúť. V práci som na tie najhoršie chvíle trochu zabudla. Ale keď som sa vrátila domov, bolo to späť. Prečo zasa, prečo my, ako to bude pokračovať, nebude sa to zhoršovať?“, pýtala som sa každý deň. Zo začiatku to bolo pre Kubových rodičov na onkológii ťažké. Museli tam nechať Kuba, utekať domov stopäťdesiat kilometrov za druhým synom a potom späť do Bratislavy. „Keď Kubo videl, že som uplakaná, tak bol aj on taký utiahnutý. Ale ak videl, že ja som veselá, tak sa usmieval aj on.“ Amputácia bola svojím spôsobom pre Kuba oslobodením. Bolesti v nohe totiž boli nepredstaviteľné. „Mal strach, aj si poplakal. Ale jeho tá noha už tak bolela, že nemohol chodiť.“
Neverili vlastným očiam
Kuba operovali v piatok a už o tri dni ho previezli späť na onkológiu. „Kubo bol šťastný, že ho to nebolí. Všetci doktori aj sestričky iba nemo pozerali, ako to Kubo zvláda. Väčšina detí je po operácii utiahnu-tá, no Kubo sa vôbec neschovával. Kubo si hneď pýtal vozík a poď ho do herne!“ Práve v nej zabúdal na svoj hendikep. A hľadal spôsob, ako sa zabaviť. „Blbovinky vymýšľať, to Kubo vedel. Zabával celé oddelenie, až sa všetci stále tlačili na našu izbu.“ Trvalo desať mesiacov, kým liečba úplne skončila a Kubo si s mamou povedal, že druhýkrát vyhrali boj na život a na smrť.
Láska nehrdzavie
Kubo stále miluje šport. Aj dnes, keď nemá ľavú nohu. „Nikdy sa neutiahol do svojej ulity. On žil. Ten šport ho držal! Ľudia pozerali už vtedy, keď sme prišli a bol ešte bez protézy. Kubo sa skrátka zavesil na barly, kýpeť mal v lufte a s jednou nohou kopal,“ hovorí Kubova mama s pýchou a radosťou v očiach, akoby sa na to práve pozerala. Spočiatku vždy býval len na ulici pred domom. Hovorím, Kubo, choď na bicykel. A on, mama ako? Ja hovorím, ja neviem! Skús! Veď keď sa vieš voziť na bicykli, musíš to nejako skúsiť!“A Kubo to zvládol. Zo začiatku mu priväzovali nohu k pedálu. Dnes už nemusia a Kubo na bicykli vytiahne aj do kopcov. Aj na rehabilitáciu do susednej dediny chodili Trškovci na bicykloch. Kubo odjazdil štyri kilometre, tak hodinu cvičil a ešte zvládol potiahnuť aj štyri kilometre nazad. Vôbec nechcel chodiť autobusom. Koľkokrát bolo vonku aj sychravo. Kubo zavelil a mama musela šliapať na bicykli s ním.
Kde si tak doriadil nohu?
„Minule sme boli v Bratislave kvôli protéze. Keď ju protetik vzal do rúk, neveril, aká je celá obúchaná, molitan dotrhaný. Celý preľaknutý sa ma nesmelo spýtal, že či Kubo toľkokrát padá,“ spomína mama, zatiaľ čo sa Kubo hrá na počítači. Hokej. „Áno, ale Kubo nepadá pri chôdzi. Protézu takto doriadil v bránke pri futbale a na bicykli.“ Keď Kubova mama povedala, že jej syn s náhradnou nohou jazdí na bicykli, hrá futbal a chodí na túry s kamarátmi, všetci sa len čudovali. Aj doktori!
Bude medaila z paraolympiády?
Dnes má Kubo nový cieľ i sen. Ako veľkého milovníka hokeja si ho získala paraolympijská verzia tohto športu, kde telesne postihnutí športovci sedia na špeciálne upravených saniach a majú dve malé hokejky. Táto mladá paraolympijská disciplína našla svojich priaznivcov už aj na Slovensku. Kubo chce byť ďalším. Ak Trškovci nájdu spôsob, kde a ako by Kubo mohol pravidelne trénovať, celé Slovensko sa môže tešiť. Lebo Kubo dokáže vyhrávať aj prehraté zápasy!
Dobrí anjeli im pomáhajú od októbra
Pani Andrea Tršková je rozvedená a žije sama s dvoma synmi. Rodina žije iba z opatrovateľského príspevku 7 500 Sk, rodinných prídavkov 1 080 Sk a nepravidelných alimentov od otca 3 000 Sk. Trškovci sú v systéme od 25. októbra 2006 po potvrdení od onkologičky MUDr. Daniely Sejnovej z DFNsP v Bratislave. Trškovci dostali za október 2 800 Sk, za november 2 500 Sk, za december 5 010 Sk, za január 3 000 Sk a pravidelnú mesačnú pomoc budú dostávať naďalej.
Tomáš Rosputinský
Jakub mi pomáha viac ako ja jemu
Tomáš Lehotský
úverový analytik, Jakubov Dobrý anjel
„Pre mňa je dôležité, že príjemca pomoci má k dispozícii moje peniaze do poslednej koruny a o ich využití rozhoduje sám. Jakubov príbeh je pripomienkou reality, pred ktorou často zatvárame oči, ale ktorá sa môže dotknúť každého z nás. Je dôležité bojovať a nevzdávať sa, mať svoje ciele a chuť do života. A veľmi si cením, že mi to Jakub pravidelne pripomína.“
Jakub je bojovník po mame!
Magda Bederková
špeciálny pedagóg na Detskej onkologickej klinike, DFNsP Bratislava
„Jakub, to bol prípad! Naša primárka mala kanceláriu hneď vedľa herne. Pamätám si, ako raz vybehla na chodbu s otázkou, čo sa to deje v herni. Ten rachot mal na svedomí Jakub so svojím kamarátom, ktorí odtiahli všetky veci na kraj, aby si tam mohli zahrať futbal. A to Jakub bol krátko po operácii, stál na barlách a ťahal za sebou stojan s pumpou. Jakub je dôkazom, čo dokáže silná psychika. Nikdy neľutoval, nikdy nemal krízy. Ak ich aj mal, tak vo vnútri a nedal to najavo. Vždy sa dokázal so všetkým vysporiadať a nebolo na ňom cítiť, že je akokoľvek obmedzovaný. Asi po mame je Jakub obrovský bojovník!”
Keď mal Jakub Trška rok, očný nádor ho pripravil o jedno oko.
Pred rokom Jakub opäť zvíťazil. Teraz nad rakovinou kostí. No stálo ho to nohu.
Kubo vždy miloval šport. S hokejkou či futbalovou loptou by najradšej aj spával. V jeden júnový deň sa domov vrátil s boľavým kolenom. Mamu presviedčal, že sa nikde nebuchol ani nespadol. No keď opuch nemizol, mama zobrala Kuba k lekárovi. Urobili mu snímky kolena a posadili sa do čakárne. Bežnú atmosféru čakania narušil náhly pohyb doktorov, ktorí si podávali kľučku od dverí ambulancie. Až nečakane rýchlo zavolali Trškovcov dnu. Keď sestrička Kuba poprosila, aby ostal v čakárni, mamu prepadli rovnaké pocity, ako pred jedenás-timi rokmi. Kubo mal vtedy iba rok, keď lekári nahlas vyslovili diagnózu. Tú istú, ako mal Kubov práve narodený brat. Očný nádor. Obaja chlapci sa podrobili operáciám a následne chemoterapii. Ich zrak ostal poškodený, no mama bola nesmierne rada, že rakovina zmizla. Vtedy verila, že už navždy…Šlo to rýchlo
„Ja som to tušil už od začiatku,“ spomína Kubo na moment spred necelých dvoch rokov, keď videl uplakanú mamu vychádzať z ambulancie. Fľaky na snímkach niečo naznačovali, nič však nepo-tvrdzovali. O niekoľko dní už boli Trškovci na bratislavskej onkológii a po vyhodnotení vzoriek z kolena sa museli začať vyrovnávať s diagnózou. Nasadená liečba nezaberala, hrozilo, že silný nádor začne metastázovať. Prvýkrát padlo slovo amputácia. „Vtedy som chcela zobrať Kuba a odísť s ním do Ameriky, do Rakúska, hocikam, len aby mu nemuseli zobrať nohu. No lekári mi povedali, že nie je iná cesta. Ak sme chceli Kuba zachrániť, pomôcť mohla jedine amputácia.“
Najťažšia veta v živote
Kubo musel vedieť celú pravdu. A musel sa rozhodnúť. Psychologička a doktori sa mamy pýtali, či to majú Kubovi povedať oni. „Nie, my mu to povieme doma sami. Jedine, ak by to nešlo, ale ja mu to chcem povedať sama. Je to moje dieťa, ja nechcem, aby to počul od cudzích ľudí.“ Na päť dní lekári pustili Trškovcov z onkológie domov, aby predčasne oslávili Kubove narodeniny. Otec to Kubovi nedokázal povedať. Povedala mu to mama na tretí deň, po oslave, keď všetci odišli. Ľahla si k nemu do postele a s plačom mu to povedala. Polopate. Ako rodič, ktorý musí svojmu milovanému dieťaťu povedať, že mu musia odrezať nohu. „Ide ti o život a ak chceš, môžeš povedať doktorom, aby ti ju nechali. Buď noha alebo ty,“ so slzami v očiach spomína Kubova mama na najťažšie vyslovenú vetu vo svojom živote. Kubo plakal. Obaja plakali. „Radšej nech mi nohu urežú...“
Sila úsmevu
„Musela som zabudnúť. V práci som na tie najhoršie chvíle trochu zabudla. Ale keď som sa vrátila domov, bolo to späť. Prečo zasa, prečo my, ako to bude pokračovať, nebude sa to zhoršovať?“, pýtala som sa každý deň. Zo začiatku to bolo pre Kubových rodičov na onkológii ťažké. Museli tam nechať Kuba, utekať domov stopäťdesiat kilometrov za druhým synom a potom späť do Bratislavy. „Keď Kubo videl, že som uplakaná, tak bol aj on taký utiahnutý. Ale ak videl, že ja som veselá, tak sa usmieval aj on.“ Amputácia bola svojím spôsobom pre Kuba oslobodením. Bolesti v nohe totiž boli nepredstaviteľné. „Mal strach, aj si poplakal. Ale jeho tá noha už tak bolela, že nemohol chodiť.“
Neverili vlastným očiam
Kuba operovali v piatok a už o tri dni ho previezli späť na onkológiu. „Kubo bol šťastný, že ho to nebolí. Všetci doktori aj sestričky iba nemo pozerali, ako to Kubo zvláda. Väčšina detí je po operácii utiahnu-tá, no Kubo sa vôbec neschovával. Kubo si hneď pýtal vozík a poď ho do herne!“ Práve v nej zabúdal na svoj hendikep. A hľadal spôsob, ako sa zabaviť. „Blbovinky vymýšľať, to Kubo vedel. Zabával celé oddelenie, až sa všetci stále tlačili na našu izbu.“ Trvalo desať mesiacov, kým liečba úplne skončila a Kubo si s mamou povedal, že druhýkrát vyhrali boj na život a na smrť.
Láska nehrdzavie
Kubo stále miluje šport. Aj dnes, keď nemá ľavú nohu. „Nikdy sa neutiahol do svojej ulity. On žil. Ten šport ho držal! Ľudia pozerali už vtedy, keď sme prišli a bol ešte bez protézy. Kubo sa skrátka zavesil na barly, kýpeť mal v lufte a s jednou nohou kopal,“ hovorí Kubova mama s pýchou a radosťou v očiach, akoby sa na to práve pozerala. Spočiatku vždy býval len na ulici pred domom. Hovorím, Kubo, choď na bicykel. A on, mama ako? Ja hovorím, ja neviem! Skús! Veď keď sa vieš voziť na bicykli, musíš to nejako skúsiť!“A Kubo to zvládol. Zo začiatku mu priväzovali nohu k pedálu. Dnes už nemusia a Kubo na bicykli vytiahne aj do kopcov. Aj na rehabilitáciu do susednej dediny chodili Trškovci na bicykloch. Kubo odjazdil štyri kilometre, tak hodinu cvičil a ešte zvládol potiahnuť aj štyri kilometre nazad. Vôbec nechcel chodiť autobusom. Koľkokrát bolo vonku aj sychravo. Kubo zavelil a mama musela šliapať na bicykli s ním.
Kde si tak doriadil nohu?
„Minule sme boli v Bratislave kvôli protéze. Keď ju protetik vzal do rúk, neveril, aká je celá obúchaná, molitan dotrhaný. Celý preľaknutý sa ma nesmelo spýtal, že či Kubo toľkokrát padá,“ spomína mama, zatiaľ čo sa Kubo hrá na počítači. Hokej. „Áno, ale Kubo nepadá pri chôdzi. Protézu takto doriadil v bránke pri futbale a na bicykli.“ Keď Kubova mama povedala, že jej syn s náhradnou nohou jazdí na bicykli, hrá futbal a chodí na túry s kamarátmi, všetci sa len čudovali. Aj doktori!
Bude medaila z paraolympiády?
Dnes má Kubo nový cieľ i sen. Ako veľkého milovníka hokeja si ho získala paraolympijská verzia tohto športu, kde telesne postihnutí športovci sedia na špeciálne upravených saniach a majú dve malé hokejky. Táto mladá paraolympijská disciplína našla svojich priaznivcov už aj na Slovensku. Kubo chce byť ďalším. Ak Trškovci nájdu spôsob, kde a ako by Kubo mohol pravidelne trénovať, celé Slovensko sa môže tešiť. Lebo Kubo dokáže vyhrávať aj prehraté zápasy!
Dobrí anjeli im pomáhajú od októbra
Pani Andrea Tršková je rozvedená a žije sama s dvoma synmi. Rodina žije iba z opatrovateľského príspevku 7 500 Sk, rodinných prídavkov 1 080 Sk a nepravidelných alimentov od otca 3 000 Sk. Trškovci sú v systéme od 25. októbra 2006 po potvrdení od onkologičky MUDr. Daniely Sejnovej z DFNsP v Bratislave. Trškovci dostali za október 2 800 Sk, za november 2 500 Sk, za december 5 010 Sk, za január 3 000 Sk a pravidelnú mesačnú pomoc budú dostávať naďalej.
Tomáš Rosputinský
Jakub mi pomáha viac ako ja jemuTomáš Lehotský
úverový analytik, Jakubov Dobrý anjel
„Pre mňa je dôležité, že príjemca pomoci má k dispozícii moje peniaze do poslednej koruny a o ich využití rozhoduje sám. Jakubov príbeh je pripomienkou reality, pred ktorou často zatvárame oči, ale ktorá sa môže dotknúť každého z nás. Je dôležité bojovať a nevzdávať sa, mať svoje ciele a chuť do života. A veľmi si cením, že mi to Jakub pravidelne pripomína.“
Jakub je bojovník po mame!Magda Bederková
špeciálny pedagóg na Detskej onkologickej klinike, DFNsP Bratislava
„Jakub, to bol prípad! Naša primárka mala kanceláriu hneď vedľa herne. Pamätám si, ako raz vybehla na chodbu s otázkou, čo sa to deje v herni. Ten rachot mal na svedomí Jakub so svojím kamarátom, ktorí odtiahli všetky veci na kraj, aby si tam mohli zahrať futbal. A to Jakub bol krátko po operácii, stál na barlách a ťahal za sebou stojan s pumpou. Jakub je dôkazom, čo dokáže silná psychika. Nikdy neľutoval, nikdy nemal krízy. Ak ich aj mal, tak vo vnútri a nedal to najavo. Vždy sa dokázal so všetkým vysporiadať a nebolo na ňom cítiť, že je akokoľvek obmedzovaný. Asi po mame je Jakub obrovský bojovník!”